Ako prijal Marley Debbie, alebo Adinko ako vzorný otec

Popravde - nikdy mi nenapadlo, že by Marley NE-mohol svoju dcéru alebo akékoľvek iné šteniatko prijať. Teda neprijať po správnosti. Vôbec som si tým hlavu nelámala, veď keď ľúbi nás, tak už jedno ľúbenie naviac predsa neuškodí. Bude ľubiť on ju a bude ľúbený on ňou :-) Prvé dni boli smiešno smutné, pretože Marley sa k malej choval ako k cudzincovi, k votrelcovi, k niečomu, čo nám nepatrí. Sčasti pravdu mal.  Nikto mu predsa nepovedal, že tie minúty rozkoše mu budú píliť uši a pripomínať chvíľku vzruchu po celý život :-) Čo si chlapec urobil, to má :-) nech si nesie dôsledky. Ten "dôsledok" bol prvý krát u nás ako talizman a  Adinkovi priniesol BIS. Znamenie? :-)

Večer, keď ho hladkáme a on spí, tak si povieme : To je náš "prvorodený" a zachvíľku padne zrak na " to je jeho - prvorobená " :-).  Po druhej návšteve kluček začína chápať, že s tým malým klbkom sa dá aj hrať, aj mu rozkazovať a nakoniec, aj sa má na koho vyhovoriť, keď hľadám odpoveď na otázku: kto pomáhal krtkovi prehrabať záhradu? Tretie stretnutie bolo už na hranici medzi prímerím a čo tu zase chce to moje minizrkadlo? Ale veď to vydržím, po víkende ju chválabohu vrátia. Vrátili, ale medovník ostal nedeľu večer sám a smutný. Prechádzal sa a hľadal. A my tiež. Verdikt bol jasný. Debbie musí čím skôr prísť sem a prírodu sme prosili o jar ak je možné - už v januári. Príroda nás nevypočula, ale nič to nemenilo na tom, že už som nemohla mať nedeľný večer plný smútku a tešenia sa opäť o dva týždne.. Debbie ostala u nás, aj keď v ten čas ešte neplánovane a ja som sa začala tešiť domov už trojnásobne. Doteraz je tomu tak. Dnes sú si parťáci rovní, Marley si Debbie chráni a kto by povedal, že aj ona jeho!? Aj keď Debbie niekedy silovo prehráva a Marley ukazuje, kto je pán, Debbie nezaháľa a používa rozum miesto sily, veď je nejaká ženská :-) a prejde cez rozum nielen Marley-mu :-). Sme šťastní. Všetci štyria. Tak naozajsky. Tak nosato, ušato, chlpato, granulovo, jazvečíkovo. TAK obyčajne.