Ďalší víkend s miniatúrkou & prvá výstava :-)

Maličká Debinka nás opäť poctila milou, kusavou, láskyplnou a uštekanou návštevou. Zrazu sa všetko zmenilo na živé, veselé a aportovania hodné. Dlhodobým pozorovaním sme zistili, že Debbie je úplne neškodná, milá a prítulná-

pokiaľ: ju nedráždi Marley, ktorý viac rýpe ako ona sama, ale šikovne to vie zvaliť na to šteniatko, a nakoniec šľachtic Marley vyzerá vlastne úplne nevinne,

pokiaľ:  nepočuje zvuk granúl, šuchot sáčku od "akože" piškót ( lebo veľa sáčkov šuští a piškóty to nie sú :-) a otváranie chladničky,

pokiaľ: ich ( M+D) nevyberieme z búdky z auta po cestovaní, vtedy sa dvojzáprah nevyhne brutálnemu masívnemu štekotu na všetko okolité, živé aj neživé a my, lovci "levov" máme čo robiť s toutou 15 kg smečkou. Dá to zabrať, ale stojí tá radosť za to.

V nedeľu sme boli prvý krát na výstave. Debbie sa prejavila ako pravá dáma, ktorá sa na mieste podľa počasia, nálady a okolností rozhodne sama za seba, ako sa (ne)predvedie. Tak aj bolo. Predchádzka v kruhu, či skôr turbo-tempo von z kruhu jej na galantnosti neubrali a vyvážil to jej postoj na stole, ktorý na svoj vek zvláda celkom bravúrne. Tak či tak, posudok má krásny a my sa z nej tešíme naviac, ako sa dá :-) Inak je to uštekaný tvor, o ktorom musí vedieť celá hala, že je tam. A samozrejme Marley nám nepomáha o nič viac, dokonca máme pocit, že sa predbiehaju o známku z hlasitosti a vytrvalosti. Odvahu majú tiež za maximum. Kopiráčik sa nezapre. Zohraná dvojka, ktorá vždy prekvapí, vždy zabaví a sem tam aj rozčúli. No aj tak všetko končí úsmevom.